Občas príde len tak. Nenápadne. A niekedy zasa po očakávaní veľkého tresku, ktorý sa nekonal. Apatia. Pocit, ktorý mi kladie otázky o zmysle všetkého možného - o hlasnom tichu, o tme, ktorá mení význam slov, o úprimnosti a emóciách, ktoré sa predo mnou práve skrývajú...
Na displeji svieti zmeškaný hovor od človeka, ktorý u mňa za krátky čas získal titul spriaznenej duše. Volám mu späť a po pár minútach sa pýta, čo sa deje. Prečo som smutná. Nie, ja ani nie som smutná. Len sínusoida sa mení na priamku, a tak to, čo mi vždy robilo radosť, ma akosi neteší a čo ma trápilo, už neriešim. Stávam sa pozorovateľom vlastných krokov.
Raz mi niekto povedal svoju teóriu vytvárania obrazu o ľuďoch. Každé stretnutie a každý rozhovor má vraj svoju farbu. Podľa nej si vytvára mozaiku. Tá moja je asi dosť pestrá. Videl ma lietať v oblakoch, hnevať sa, báť sa skúšok. Keď som sa cítila sama, či keď sa mi plnili sny. No v poslednom čase mám pocit, že moje farby sa zlievajú. Všetky majú akúsi jednoliatu farbu s minimom odtieňov. Ktovie ako by ma videl teraz...
Cítim, ako ma unáša prúd. Plním si povinnosti, ale to je všetko. Nič viac. Občas spravím zopár záberov, aby som išla prijateľným smerom. No chýba mi aktivita. Entuziazmus, ktorý ma núti posúvať svoje hranice a skúšať ktorým smerom plávať. Aj keď to niekedy znamená ísť proti prúdu. Teraz mám však pocit, že celý svet splýva.... a ja s ním.
