Dúha z odtieňov pocitov

Autor: Dáša Gregerová | 20.2.2006 o 0:17 | Karma článku: 5,69 | Prečítané:  1347x

Pamätám si ten večer. Celkom presne. Prišla som domov a nekonečne dlho hľadela na displej telefónu. Rozmýšľala som, či príde. SMS. Či zavoláš. Či Ti ju pošlem ja. Alebo jednoducho stlačím Call a... hmm, aj tak by som nevedela čo povedať... pretože také veci sa nehovoria malému zázraku techniky. Tie Ti poviem pri pohľade do očí. Nech viem odpoveď. Hneď. Vieš, ja chcem vždy všetko vedieť hneď. No možno si to na mne videl, možno si pochopil, že neviem, ako spraviť krok bližšie... a keď za Tebou hľadím do tmy a prestávam vnímať pichľavý mráz, farby tmy sa začnú rozpíjať ako keď malé dieťa maľuje vodovými farbami dúhu...

 DG

Máš dar vynoriť sa nečakane, bez varovania a byť úprimný. Dvihnúť mi kútiky zopár slovami, poskladať dúhu z odtieňov sivej a vzápätí ju zafarbiť rovnako rýchlo, ako ja škrtnem zápalkou pri zapaľovaní vonnej tyčinky. Vieš povedať veľa a naraz stíchnuť. Vytrácaš sa však pomaly. Ako keď sa veziem na Mexickej vlne a nečítam po kapitolách, ale po stranách, nech to tak skoro neskončí... a bolestivo... ako keď bez papúč zakopnem o prah dverí do Tvojho sveta.

A napriek tomu som sa tešila. Bola som rada každý raz, keď si sa objavil a poslal mi písmenká v akejkoľvek podobe. Vždy som trošku naivne a trošku triezvo uvažovala o tom, kedy sa opäť uvidíme a aké to bude. Vytvárala som si v mysli rôzne scenáre od toho filmového "nikdy som Ťa nemala stretnúť" alebo "všetko alebo nič", cez patetické "nikdy Ťa už nechcem vidieť" až po príjemné "ahoj, ako sa máš, čo je nové?". Volila som ten posledný. Teraz je to moderné. Zvoliť si niečo, čo Ti prinesie niečo pozitívne a čomu veríš. Ja som verila, že sa so mnou nehráš. No možno máme hranice priateľstva a toho "niečo viac" každý niekde inde.

A som zasa o krok bližšie. K dobrovoľnej samote. K potrebe napísať moje straty a nálezy, aby som si urobila inventúru tam hlboko vovnútri a ukľudnila svoje rozbúchané srdiečko. Aby som mohla zajtra nasadiť úsmev a dať tým svetu vedieť, že srdce je doma.

Viem, nejaký čas bolo fajn nevedieť ako to s nami vlastne je. Možno som sa bála tieňov odpovedí. Možno som nechcela, aby si mi privrel prsty do dverí, o ktorých som chcela aby zostali otvorené. Zľakla som sa a treskla nimi ja. Dnes som nezvolila to príjemné... Prešla som k mierne upravenému patetickému "nechajme to tak". A dúhu z odtieňov pocitov si budem skladať znova...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Nevďačný národ

Včera sme si štátnym sviatkom pripomenuli osobu, ktorá nad nami už roky starostlivo bdie.

Komentár Zuzany Kepplovej

Nech už Ficova mačka vyjde s farbou von

Po novom si voliči Smeru zvykajú na neistotu.


Už ste čítali?